Magdalénu Hermánovú sme si v tomto predvianočnom období vybrali na rozhovor zámerne. Nielen pre to, že získala ocenenie Srdce na dlani v kategórii: Dobrovoľník/čka v oblasti práce s deťmi a mládežou, ale aj pre to, že v jej rodnom kraji ju prezývajú ANJEL VIANOC.
V rozhovore sa dočítate o tejto výnimočnej žene a jej dobrovoľníckej pomoci mnohým rodinám.
„Mojím najväčším snom a prianím je, aby sa mal každý tak dobre, že moju pomoc by ani nepotreboval.“
Kto STE? Ako by si sa predstavili tromi vetami?
V prvom rade som matka troch detí , ktoré sa snažím vychovať najlepšie ako viem, aj keď mám svoje muchy. Taktiež som človek, ktorý nemá rád nespravodlivosť a povýšenecké správanie. Každému rada vždy pomôžem bez rozdielu farby pleti, náboženstva a národnosti. Mám rada humor a vždy keď sa dá, tak rada vtipkujem, možno aj preto ma majú radi deti.
Čomu sa venujete profesionálne a čomu v súkromí, hobby....?
Pracujem v domove sociálnych služieb, kde sa starám o dôstojné dožitie našej najstaršej generácie. Vo svojom voľnom čase sa viac venujem tej najmladšej generácii, pretože oni sú naša budúcnosť. Som manažérka vo futbalovom klube, kde ma deti skôr vidia ako svoju „futbalovú mamu“, pretože okrem zháňania materiálnych vecí pre tím som často aj psychickou podporou či už na zápasoch alebo v ich súkromnom živote. Keďže v našom futbalovom mužstve sú chlapci zo sociálne slabších rodín, kde rodičia nevedia materiálne zabezpečiť mnohé veci, ktoré sú potrebné ako napríklad kopačky alebo dopravu na tréningy a zápasy, tak to všetko zháňame a zabezpečujeme spolu s pánom trénerom. Je to finančne dosť náročné, ale za tú radosť, ktorú vidno na deťoch sa to oplatí. Som aj fanúšik vojnovej literatúry, rada čítam príbehy z obdobia 2. sv. vojny.
Čo alebo kto vás v živote formuje?
Myslím si, že najviac ma vyformovalo moje detstvo. Som zo 7 detí, kde nie vždy sme mali všetko po čom sme túžili. Najväčšiu energiu aj doteraz čerpám medzi deťmi.
Čo pre vás ocenenie Srdce na dlani znamená?
Samozrejme ma to potešilo, ale aj tak viacej pre mňa znamená, keď vidím, že som niekomu pomohla a viem, že vďaka mojej pomoci môžu mať svoj život aspoň o trosku lepší a jednoduchší. Nečakala som to práveže vôbec, nevedela som do poslednej chvíle ani to, že som nominovaná.
Prečo ste sa stali dobrovoľníčkou?
Skôr by som povedala, že to je môj životný štýl a neoddeľujem to od svojho súkromia. Povedala by som, že veľakrát za tým stála náhoda, ako napríklad som sa dostala k občianskemu združeniu MeliBeli. Príbeh o Andrejkinej rodine, ktorej sa narodili dvojičky s epilepsiou som prvý krát počula na wellness pobyte v Starej Ľubovni, kde som sa stretla s jej sestrou a následne som sa s Andrejkou skontaktovala a spýtala som sa, že ako by som im vedela pomôcť. A tak sme spolu aj s mojimi kamarátmi otužilcami podporili zbierku pre Melinku na svetový deň epilepsie, teraz je to už tradícia, že sa stretávame 26.3. každý rok. Každým rokom je nás viac a tým pádom sa vyzbiera aj viac peňazí.
Ďalším náhodným stretnutím bolo počas letnej dovolenky s rodinou na miestnom kúpalisku, kde sa moje deti začali hrať s väčšou skupinkou detí. Následne som zistila, že ide o deti z detského domovu z Necpal. Dali sme sa do rozhovoru s pani vychovávateľkami a aj s deťmi, tak sme si vymenili kontakty, strávili sme spolu zvyšok týždňa, kedy som sa dozvedela o tom, po čom túžia a na Vianoce som sa snažila nájsť ľudí, ktorí by mi vedeli pomôcť potešiť tieto deti. S jedným úžasným dievčaťom som si urobila také silné puto, že prišla k nám domov na vianočné sviatky a do dnešného dňa sme v kontakte, či už s ňou alebo s pani vychovávateľkami.
Kde dobrovoľnícky pôsobíte a čo je náplňou vašej práce?
Pôsobím všade tam, kde ma potrebujú. Hlavne pre rodiny v okolitých obciach. Robím zbierky šatstva, hračiek, domácich potrieb, nábytku a všetkého použiteľného a následne to rozvážam do rodín, kde je to potrebné. Hlavne na sviatky sa zameriavam na zbierku potravín, či už ide o trvanlivé potraviny alebo sviatočné koláčiky. Na sv. Mikuláša zháňam sladkosti pre deti v azylovom dome, ktoré im osobne v mikulášskom kostýme aj zanesiem, v tomto mi pomáhajú aj moje deti ako anjelik a čert. Tiež aj organizujem burzy, z ktorých celý výťažok ide školám a škôlkam, vďaka čomu sa podarilo zakúpenie ihriska v školskom areáli, nábytku a ďalších potrebných vecí na to, aby sa deti lepšie a pohodlnejšie cítili.
Čo Vám dobrovoľníctvo dáva? Čo ste vďaka nemu získali?
Dalo mi to určite veľa zážitkov a dobrý pocit na duši. Je to ten výsledný efekt, či už úsmev alebo slzy šťastia ľudí, ktorým pomôžem v ťažkej situácii.
Vtipná dobrovoľnícka historka? Na čo najradšej spomínate?
Presne si spomínam na jednu konkrétnu, aj keď ich bolo viac. Nakoľko sa snažím šetriť naftou, tak vždy naplním auto na maximum jeho schopností. Tak ma jedného dňa zastavila policajná hliadka, ktorej sa úplne nepáčilo, že nemám poriadny výhľad na cestu dozadu, keďže vrecia s oblečením boli až po strop. No jeden z nich ma spoznal z článku, kde písali o mojich dobrovoľníckych aktivitách a spýtal sa ma, že či som ja ten anjel Vianoc, keďže taký bol nadpis toho článku. A namiesto pokuty boli nápomocní a robili mi sprievod, aby som bezpečne dorazila do môjho cieľa. No ako som prichádzala do danej osady aj spolu s políciou, tak sa všetci rozutekali a schovali do svojich domovov. Až po chvíli keď ma spoznali deti a začali vykrikovať: ,,Prišla teta Magda.“, tak postupne vychádzali von, lebo vedeli, že určite mám pre nich niečo.
Prečo dobrovoľníctvo odporúčate iným?
Ja len prosím ľudí, aby neboli ľahostajní voči druhým a na to aby sme vedeli pomôcť stačí ozaj málo. Stačí chcieť.
Na čo ste najviac hrdá v rámci svojej dobrovoľníckej praxe?
Najviac ma teší, že či už moje deti alebo moje okolie sa k tomu pripája a rozmýšľajú so mnou kde a ako pomôcť.
Aké máte dobrovoľnícke ciele/plány?
Momentálny môj cieľ je zohnať viac-miestne osobné auto na prepravu detí, či už na tréningy, zápasy alebo sústredenia pre náš futbalový tím TJ Družstevník Hontianka Vrbica žiaci. Mojím najväčším snom a prianím je, aby sa mal každý tak dobre, že moju pomoc by ani nepotreboval.
Magdaléna Hermánová
